Fever's Blog

POSLEDNÝ

Bol zvyčajný deň, ako každý iný v poslednom čase. Slnko nesvietilo, ale pálilo. Osvetľovalo nekonečnú pustatinu. Piesok, kamene, ruiny a suché stromy všade naokolo. Pustatinou sa rozliehalo nepríjemne upokojujúce ticho. Bola to mŕtva zem.

Nebola ale úplne bez života. Pustinou prechádzal jeden človek. Osamelý pustovník. Nevedel kam smeruje, nevedel ani to, odkiaľ vlastne prišiel. Bol si istý len tým, že jeho putovanie nemá žiadny význam. Niekde v kútiku mysle však stále dúfal, že to tak nie je. Dúfal, že naozaj nie je posledný, ak keď všetky tie príšerné veci, čo za posledné mesiace zažil, tomu určite nasvedčovali.

Často si vravel, prečo práve on? Bol to jeho dar, alebo prekliatie? Ani nevedel, ako dlho už vlastne putuje. Nakoniec, bolo len otázkou času, kým to vzdá a potichu zomrie. Bolo dokonca stále ťažšie nájsť nekontaminovanú vodu.

Cestou uvažoval nad mnohými vecami. Nad tými, o ktorých nemal čas uvažovať počas svojho predchádzajúceho bezvýznamného života. Vtedy bol jeden z mnohých, teraz je však už len jeden. Rozmýšľal aj nad tým, ako k tejto situácii vlastne došlo. Nebol si už celkom istý, kto vtedy zaútočil prvý, no teraz mu to už bolo jedno. Tak ako pred tým.

Odrazu na horizonte zazrel známy, no takmer zabudnutý tvar. Bola to silueta ľudského tela, črtajúca sa v pochmúrnej pustatine.  Hýbala sa. Smerovala k nemu. V osamelom pustovníkovi sa v tom momente vynorila všetká tá dávno zatratená nádej. Rozbehol sa. Boleli ho kolená, aj členky. Bol príšerne smädný. Zvieralo mu žalúdok. Videl, ako sa druhá postava rozbehla k nemu. Zdalo sa mu, akoby prešla večnosť, kým k sebe dobehli. Už nechcel čakať.

Je to tu. Zastali niekoľko metrov od seba a obaja muži si chvíľu nehybne pozerali priamo do očí,  stále zadychčaní od behu. Náš pustovník práve prežíval neuveriteľný moment. Konečne cítil, že ešte má nádej. Že všetci máme nádej. V očiach druhého človeka však nebadal žiadnu takúto emóciu. Možno neistotu. Alebo prekvapenie? Nech to bolo čokoľvek, druhý muž odrazu prerušil očný kontakt, podišiel bližšie a prehovoril:

„No teda, už som nemyslel, že nájdem niekoho živého! Kurva, človeče, toto treba osláviť!“

Náš pustovník sa trochu zarazil, no potom potichu odpovedal: „Áno, to treba...“

„Hádam si sadneme niekde!“ vravel druhý muž a posadil sa na neďalekú skalu. Batoh si zložil vedľa seba a vybral z neho fľašu alkoholu. „Tak teda na zdravie!“ otvoril fľašu, hltavo sa z nej napil a podával ju pustovníkovi. „Na, daj si! Určite musíš umierať od smädu!“

„Nie, ďakujem. Radšej keby si mal nejakú čistú vodu...“

„Tak nič, no. Čistú som už dlho nevidel. Ale hovor, odkiaľ ideš? Stretol si ešte nejakých živých?“

„Nie. Myslel som si, že som posledný, všetko tomu nasvedčovalo,“ smutne odpovedal vyčerpaný pustovník, keď si sadal na jednu z neďalekých skál. Stále tomu nemohol uveriť, rozprával sa so  živým človekom! Ale čo teraz...?

„Škoda,“ povedal druhý muž, očividne sklamaný po tomto zistení, „No aspoň že žijeme my, čo? Len škoda, kurva, že nie si nejaká sexy ženská. To by bolo!“

Muž sa usmial, zjavne pri pomyslení na takú situáciu. Jeho úsmev postupne prešiel do hlasného, nefalšovaného smiechu.

„No, to hej,“ odpovedal pustovník, a rozosmial sa tiež. Spočiatku len slabo, no potom akoby sa uvoľnil a nechal smiechu voľný priebeh.

Ani nevedel prečo, ale obaja sa nejaký čas len hlasno smiali. Možno preto, lebo sa našli v takej absurdnej situácii, alebo snáď preto, že smiech nezažili už nejaký čas. Náš pustovník sa vtedy znova cítil nažive, mal na chvíľu pocit, že je život o niečo ľahší. Možno práve to potreboval, odpútať sa od mŕtvej reality a nemyslieť na to najhoršie. Veru, ženu by v tejto situácii neodmietol.

Smiech sa ozýval pustinou.

„Ha, teda, fakt, prečo nie si nejaká baba, nie som predsa nejaký buzerant, ha ha!“ Povedal počas záchvatu smiechu druhý muž.

Pustovník si hneď neuvedomil, že sa druhý muž prestal smiať. Pozrel sa naňho a videl, ako v ruke pevne zviera strelnú zbraň. Chvíľu mu trvalo, kým si plne uvedomil svoju situáciu a prešiel ho smiech.

Pár sekúnd si len v tichosti a bez pohybu obaja pozerali priamo do očí.

Pustovník stihol pošepkať slabé „nie“...

Ticho prerušil ohlušujúci výstrel. Už ho však počul len jeden pár uší.

„No, sory človeče!“ ozval sa k čerstvej mŕtvole druhý muž, „Kurva, prečo práve ja musím mať takú smolu?! Nie som predsa žiadny pojebaný buzerant...“

Muž sa postavil, zobral si svoje veci a tiež veci pustovníka, a šiel ďalej.

Je koniec. Posledný človek už zomrel.